László Dobszay: Živý gregorián

Keď počujeme názov kláštoru v Solesmes, príde nám na um reštaurovanie gregoriánskeho chorálu. Možno málokto vie, že pohnútkou opáta zakladateľa Prospera Guerangera nebola hudobná reforma. On mal záujem o to, aby v jeho vlasti získala späť svoje práva starobylá rímska liturgia namiesto neogalikánskych liturgií. Čoskoro sa však ukázalo, že autentické reštaurovanie liturgie je nemožné bez reštaurovania gregoriánu.

V pozadí hudobného Motu Proprio pápeža Pia X. tiež stál program „restaurare omnia in Christo“ a obnovenie pravého ducha liturgie. Hnutie liturgickej obnovy v 20. storočí bolo všade spojené s oživením a rozšírením gregoriánskeho chorálu. Zdá sa, že autentická reforma liturgického života je nemožná bez pestovania gregoriánskeho spevu. Rôzne degenerácie liturgickej hudby odzrkadľujú a zároveň kŕmia skazu liturgického ducha. Živý gregoriánsky chorál však nielen slúži správnemu liturgickému duchu, ale aj ho oživuje.

Veľa sa už písalo o tom, v čom korení ten hlboký vzťah, ktorý našiel výraz aj v liturgickej konštitúcii II. Vatikánskeho koncilu. Tu nemáme priestor na to, aby sme to rozvinuli, ale musíme spomenúť aspoň niekoľko činiteľov.

  • Gregoriánsky chorál je najvhodnejším prostriedkom hudobného vyjadrenia liturgického textu. Je to jediná hudba, ktorá sa prispôsobuje väčšinou prozaickým textom Biblie a liturgie, kým každá iná hudba nanucuje textu jemu cudzie formálne, metrické a rytmické schémy.
  • Gregoriánska melodickosť nie je vzdialená hovorenému slovu (tomu napomáhajú melodické prvky s malým ambitom a pružné prispôsobovanie sa dikcii textu). Čiže gregorián je schopný zachovať si modlitbový ráz oveľa viac ako iné druhy hudby.
  • Gregorián sa so svojou žánrovou členitosťou prispôsobuje charakteru liturgických udalostí. Jasne rozlišuje hudobné druhy patriace k rôznym funkciám (modlitba, čítanie, dialóg, procesiový spev, refrén, meditatívny sólový spev).
  • Gregorián využíva napriek svojej umeleckej vypracovanosti úzky prostriedkový aparát. Práve preto sa len do nevyhnutnej miery odďaľuje od prastarých hudobných skúseností ľudstva, od „hudobných univerzálií“. Má všeobecnejšiu platnosť ako neskoršia európska hudba, ktorá je kvôli harmónii, kontrapunktu, inštrumentácii a iným štylistickým prostriedkom silne viazaná na konkrétnu dobu.
  • Gregorián ako prvotne melodická hudba má spirituálnejší (pneumatickejší) ráz ako inštrumentálne hudby. Ako elementárna vokálna hudba sa bezprostrednejšie viaže na vnútorný svet človeka. Menej ako iné hudobné štýly je viazaný na historickú dobu, na prostredie, na individuálny vkus a vzdelanosť jednotlivca. Ľahko sa prispôsobuje meniacim sa podmienkam.
  • Gregorián je jediný štýl, ktorý nebol pridaný k rímskej liturgii, ale rodil sa v samotnej liturgii. Mohli by sme povedať, že gregorián je samotná spievaná liturgia.

Tieto vlastnosti gregoriánu a ešte mnohé iné, ktoré tu nebudeme rozoberať, potvrdzujú tézu koncilu: „Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto.“ SC 116.

Ak je pravdou, že medzi liturgickým duchom a gregoriánskym chorálom je hlboký a vnútorný vzťah, tak musíme povedať, že opadanie gregoriánskeho spevu v cirkvi, ktorého sme v posledných desaťročiach svedkami (súčasne s rastom jeho popularity vo svetskom hudobnom živote!) a tým aj najnovšia, od všetkých doterajších vážnejšia vlna degenerácie hudby v kostoloch nie je ničím iným, než prejavom liturgickej krízy, ktorá – napriek úmyslom a očakávaniam koncilu – nastala po r. 1970. Aj keby nebol chýbal dobrý úmysel, sám spôsob, ako sa na gregorián pozerá a ako sa používa, by zabránil jeho integrácii do dnešného liturgického života.

Dnes máme do činenia v podstate s troma postojmi vo vzťahu ku gregoriánu:

  1. Zanedbávanie, odmietanie. Pre kňazov, ktorí vyrastali v desaťročí koncilu a dnes už majú okolo šesťdesiat, gregorián je súčasťou zapadnutého liturgického obdobia, ktoré stratilo svoju platnosť. „Nič nehovorí dnešnému človeku“, nepomáha v pastoračnej liturgii, ktorú oni pokladajú za správnu, ale jej prekáža. Keďže tu ide o teologické otázky, ktoré sa vážne týkajú podstaty liturgie, nebudeme túto otázku podrobnejšie rozoberať. Každopádne však musíme poukázať na vyjadrenia pápeža Benedikta XVI., ktoré sú v ostrom protiklade s týmto postojom.
  2. Ideál „Liber Cantualis“. Tí, ktorí chcú dať priestor gregoriánu, ochotne dovolia, aby zbor sem-tam zaspieval nejakú gregoriánsku skladbu, dokonca nie sú proti, aby sa aj veriaci naučili niektoré z nich. Ale o aké skladby ide? Regina caeli, Salve Regina, Adoro te devote, Rorate caeli (cantio), prípadne Missa de Angelis a podobné. Teda o také skladby, ktoré sa nachádzajú v malých zbierkach typu Liber Cantualis. Problém s týmto javom je dvojitý. Po prvé: Tieto „hity“ nie sú gregoriánske spevy, ale väčšinou novoveké, periferické kompozície, ktoré sotva sprostredkúvajú ducha gregoriánu. Po druhé: Aj pre liturgiu majú malý význam, väčšinou majú charakter prílohy. Chýba im práve to, čo by dalo hodnotu gregoriánu, tj. že v gregoriáne sa spieva samotná liturgia. Tie chvály, ktoré sme povedali o gregoriáne, sa vzťahujú na tieto skladby len minimálne.
  3. Ideál „Graduale Romanum“. Zástancovia toho ideálu sa snažia, aby sa v kostole založila schóla, aby sa usilovne učila - podľa metódy z Solesmes alebo podľa semiologickej metódy – gregoriánske spevy. Nakoľko je schopná, má spievať celý repertoár, ktorý obsahuje „oficiálny“ spevník Graduale Romanum. Tento ideál predpokladá viac-menej profesionálnych spevákov, ktorí dobre čítajú z listu, a dlhšie nácviky, prípadne aj viackrát týždenne. Toto sa môže uskutočniť samozrejme len v niektorých katedrálach alebo vo veľkých farnostiach a len na jednej omši. Inde takáto snaha stačí len na to, aby si vybrali nejaký sviatok alebo nedeľu, z ktorej omše zaspievajú po trpezlivej príprave niektoré piesne.

V obidvoch prípadoch sme ďaleko od toho, aby gregoriánsky chorál mal v liturgických udalostiach „prvé miesto“ (ako si to želal koncil). Ale sú aj iné problémy, spojené s obidvoma ideálmi. Nemôžu sa zladiť s liturgiou v materinskom jazyku, ktorá získala po koncile dominantné postavenie. Môžeme síce rozdať veriacim preklady spievaných latinských skladieb, ale takto sa obsah nedostane k veriacemu bezprostredne, cez hudbu. Hudba síce uchováva textový odkaz liturgie, ale ho neodovzdáva.

Medzi potrebou „aktívnej účasti“ ľudu a kultivovaním gregoriánu je veru napätie, aj v prípade, ak sa aj ľud naučí niekoľko skladieb. Rím si jednoducho zatvoril oči pred týmto problémom: Krásnymi vetami chválil gregorián, ale zaviedol (alebo dovolil, aby zaviedli) takú prax, v ktorej nebolo preňho miesto.

Obidva vyššie spomínané prúdy hľadia na gregorián ako na súbor skladieb, ktoré sa majú naučiť, ako na uzavretý repertoár. Interpretačné školy, ktorých pravidlá nasledujú schóly a ich vedúci, chcú vnútiť spev do zmeraveného systému. Vyhovieť týmto pravidlám si vyžaduje nepomerne veľa práce, a konečný výsledok je väčšinou zbožný, ale málo „povzbudzujúci“. Niet divu, že s pojmom gregoriánu sa spája predstava „sakrálnej nudy“, čo zdanlivo potvrdzuje nedôverčivý prístup väčšiny kléru.

Prv než by sme brali do úvahy možné riešenia, bude osožné, aby sme povedali niekoľko faktov v súvislosti s gregoriánom.

Dôležitou vlastnosťou gregoriánu je jeho hudobná členitosť. Recitácie, jednoduché antifonálne refrény, hymny, široko prúdiace omšové antifóny, virtuózna sólová melizmatika – to sú rovnako dôležité, autentické, hodnotné súčasti gregoriánu.

Gregorián pôvodne nebol repertoárom (zbierkou jednotlivých diel), ale hudobným jazykom. Čiže bol hudobným vyjadrovacím spôsobom, ktorý sa dal používať napriek svojim viazanostiam slobodne, a ktorý bol používaný do istej miery kreatívne. Toto môžeme vidieť dodnes v recitáciách: „tóny“ žalmov, lekcií sú dané, môže sa na ne spievať hocijaký text. Spevák, ktorý pozná modely, môže vykonať aplikáciu, ktorú netreba vopred fixovať. Toto „jazykové“ pozadie sa dá analýzou vykázať aj u iných žánrov. Napríklad responzóriá breve – napriek tomu, že v spevníkoch sú už znotované – sa správajú podobne ako žalmy. Aj u antifón ofícia sa dá určiť starobylá vrstva, ktorá generuje texty na jednotlivé melodické typy používaním určitých techník v ľubovoľnom počte. Tento spôsob myslenia môžeme zachytiť dokonca aj pri takých ozdobných žánroch ako tractus, graduale a responzórium. Kto dobre ovláda jednu z týchto skladieb, vie spievať prakticky všetky spevy, ktoré používajú daný model. Dokonca aj omšové antifóny majú plno štandardných zvratov.

Z toho vyplývajú dva dôsledky: Ak poznáme modely, ľahko sa učíme jednotlivé skladby, a ak poznáme modely, môžeme vytvoriť aj nové skladby bez toho, aby sme porušili posvätnosť gregoriánu.

Ešte raz: gregorián je v prvom rade vyjadrovacím spôsobom, jazykom, súborom modelov, a len v druhom rade repertoárom fixovaných opusov (hoci my poznávame jazyk z týchto opusov!).

Tento fakt dáva vyššie načrtnuté problémy do iného svetla. Analýza starého materiálu potvrdzuje, že gregorián je nekonečne prispôsobivý hudobný štýl, ktorý je bohatý na variácie.V stredoveku sa spievali aj tie isté skladby vo variantoch. Ešte viac to platilo v období, keď sa gregorián šíril ústnou tradíciou. Gregoriánu príbuzné chorály (starorímsky, abroziánsky, beneventský) ukazujú, ako ľahko sa tento hudobný štýl prispôsobil k odlišným tradíciám. Nesmieme sa teda pozerať na gregorián ako na nejakú Mozartovu sonátu! Je to jazyk, ktorým sa dá rozprávať!

Vďaka tomu sa môžeme ináč pozerať aj na možnosť spievania gregoriánu v materinskom jazyku. Jazykom gregoriánu môžeme vysloviť aj texty v rodnom jazyku. Je možné, že duch jazyka spôsobí zmenu v charaktere hudby, ale neublíži to duchu gregoriánu. Ak niekto chce rozlíšiť, môže hovoriť o gregoriáne v užšom (repertoár) a v širšom (jazykovom) zmysle. Veď aj doteraz sa malo takto hovoriť, lebo v rámci gregoriánu bol aj doteraz značný rozdiel medzi štýlovými vrstvami zo 4.-5. storočia, stavom v 7. storočí, prechodným štýlom karolínskej doby, stredovekým vzrastom, alebo novovekými útvarmi typu Missa de Angelis a Salve Regina. Je menší rozdiel medzi antifónami spievanými v latinčine či v materinskom jazyku, než medzi introitom a Missou de Angelis – hoci dnes sa nazýva rovnako gregoriánom aj introit, aj omša de Angelis.

Tento aspekt platí aj pre spôsob prednesu. Nikto nevie, ako znel gregorián v Ríme v 7. storočí. Ale určite znel inak v 7., inak v 10. alebo v 13. storočí, inak v Anglicku ako v Nemecku, inak vo veľkej katedrále ako v kláštore, inak v dedinskom kostole ako v ženskej reholi. Nemáme právo povedať ani na jeden z týchto spôsobov prednesu, že výlučne tento spôsob je autentický. Nielen historicky nemáme právo, ale ani esteticky. Čím viac faktorov totiž určuje hudobný obsah, tým prísnejšie to ohraničuje aj spôsob prednesu daného obsahu (ale nikdy nie úplne, veď keby to bolo tak, potom každý klavirista by hral jednotlivé skladby rovnako). Gregorián nepozná takt, harmóniu, vedenie hlasov, polyfóniu, rytmus. Tu sú určené iba text a melódia, ktoré majú určujúce miesto, čo umožňuje viaceré spôsoby interpretácie. Autentickosť gregoriánskeho prednesu okrem priebehu textu a melódie spočíva v istej psychologickej autentickosti. György Kurtág [maďarský hudobný skladateľ – poznámka prekladateľa] mi raz povedal, že preňho je gregorián preto dôležitý, lebo je vždy tu, v ňom samom.

Keď vezmeme do úvahy tieto skutočnosti, môžeme sa pokúsiť odpovedať na otázku, ako sa dá používať gregorián v dnešnej liturgii v súlade s jeho charakterom a s vôľou cirkvi. Môžeme postaviť tri postuláty.

  1. Ak vychádzame z toho, že gregorián je prirodzeným jazykom liturgie, čiže je to tá hudba, ktorá sa zrodila v liturgii a z liturgie, teda je samotnou spievanou liturgiou, ktorá „má mať v liturgii prvé miesto“, tak naše predstavy musíme otočiť z hlavy na pätu. Preto nie je úlohou to, aby sme v zmiešanom hudobnom materiáli umiestnili sem-tam nejakú gregoriánsku skladbu, ale to, aby sme naplánovali celý obrad v gregoriánskom hudobnom „rúchu“ a v tomto základnom materiáli umiestnili niekedy aj inú, nahrádzajúcu alebo doplňujúcu hudbu. Nech je teda naším plánom úplne gregoriánske celebrovanie omše (a iných liturgických obradov). To neznamená, že by v rímskej liturgii mala priestor len gregoriánska hudba. Ale obrad s gregoriánskou hudbou by sme mali brať ako východisko.
  2. Náš plán musí byť taký, ktorý sa dá aspoň teoreticky uskutočniť v každom kostole na každej omši a ktorý – aj keď dáva priestor spevu schóly alebo kantora – nevylučuje ani zhromaždenie veriacich z liturgického spevu.
  3. Tretí postulát: Musíme nájsť také riešenie, ktoré umožňuje, aby sa čo najviac častí liturgie mohlo spievať. Ako som to už na inom mieste spomenul, ústupok figurujúci v úvode misála – „alius cantus aptus“ alebo „congruus“, čiže „iná vhodná pieseň“ bol jeden z najškodlivejších kompromisov liturgickej reformy, hotový „antrax v obálke“. Vôbec nie je uspokojivým riešením, keď vlastné liturgické texty dňa nezaznejú, ale na konci obradu zaspievame Salve Reginu. Je dôležitou otázkou, či omšové próprium a offícium sa dajú zaspievať.

Riešenie: použitie viacstupňového plánu, škály. Stupne sú nasledovné:

  1. Z hľadiska melódií:
    1. Najskromnejšie riešenie: recto tono recitácia liturgických textov (možno aj s tichým organovým doprovodom). K tomu môžeme pripojiť aj vhodnú duchovnú pieseň.
    2. V tej istej funkcii sa môžu používať aj vhodné recitatívne tóny.
    3. Vo farskej praxi je najšťastnejšie používanie vybraných modelových nápevov, ktoré zodpovedajú liturgickej funkcii (žánrom). V responzoriálnych častiach: responzórium breve, v antifonálnych častiach: jednoduché modelové antifóny, ako aleluja: niekoľko melizmatických alelujových refrénov s recitovanými žalmovými veršami, v strofických piesňach (hymnus, sekvencia): tri-štyri vhodne vybraté verzie tonus communis.
    4. Ak na omši slúži schóla alebo schopný kantor, k vyššie uvedeným častiam môžeme pripojiť aj ich „oficiálny“ nápev.
    5. Ďalší stupeň: jednotlivé časti spieva schóla alebo kantor s melódiami z Graduale (Antiphonarum) Romanum.
    6. Tam, kde sú vzdelanejší interpreti a veriaci, môžu sa spievať viaceré časti alebo celý obrad podľa oficiálnych spevníkov.
    7. Na každom stupni môžeme vložiť do liturgie na dovolených miestach duchovné piesne alebo motetá. Aj niektoré oficiálne časti môžeme nahradiť skladateľskou kompozíciou napísanou na ich text.
  2. Stupne z jazykového hľadiska:
    1. V zmysle §2 SC 36. liturgický spev v materinskom jazyku „môže byť veľmi užitočný pre ľud“. V bežnej farskej praxi určite musíme brať toto ako základný stupeň. K tomu však musíme pridať niekoľko doplňujúcich poznámok:
      1. Preklady, ktoré sa dnes používajú, sú nevhodné nielen pre spievanie, ale kvôli obsahovým a štylistickým dôvodom aj pre dôstojnú službu kultu. V každom jazyku by boli potrebné preklady, ktoré – podľa požiadaviek Liturgiam Authenticam – poskytujú presné liturgické texty pre spev, primerané biblickému-liturgickému štýlu. V každom rodnom jazyku treba vytvoriť sakrálnu jazykovú vrstvu. Podľa mojich skúseností v prípade biblických textov je najlepšou cestou, ak vychádzame zo starých prekladov Biblie a tie modernizujeme do potrebnej miery.
      2. Ak sa na gregorián pozeráme nielen ako na repertoár, ale aj ako na hudobný jazyk, ktorým sa dá rozprávať, odstránia sa prekážky, s ktorými máme zdanlivo do činenia v prípade prekladania kvôli jazykovým rozdielom. Nie posvätný text treba prispôsobiť k hudbe, ale hudbu k textu. Takto môžeme vytvoriť variant gregoriánu, zároveň liturgicko-hudobný štýl, ktorý je viazaný na daný jazyk. Každopádne gregorián je nielen hudobným jazykom a materiálom, ale aj vzorom. Nevylúčme možnosť, aby sa liturgické texty v materinskom jazyku spievali aj na iné, (hoci aj čerstvo komponované) melódie podobné gregoriánu. „Podobnosť“ gregoriánu by sme mohli konkretizovať vymenovaním čisto hudobných čŕt, ale to by presahovalo rámce tohto článku.
      3. Používanie materinského jazyka je odôvodnené predovšetkým v spevoch própria, keďže naučiť sa po latinsky a pochopiť stále a na každej omši rovnaké ordinárium nie je ťažkou úlohou, ale latinský spev piatich menlivých častí sa sotva dá uskutočniť v širokom kruhu. Prvenstvo skutočného gregoriánu (alebo spevu gregoriánskeho rázu) sa môže uskutočniť len vtedy, ak je rozšírené aj na spevy própria.
      4. Keďže však próprium zahŕňa v sebe viaceré stovky textov, treba to uľahčiť dvoma spôsobmi. Pri používaní modelových melódií sa nemusíme učiť ku každému textu nový nápev. Popri tom by však bolo treba umožniť (hlavne ak ide o začiatočníkov), aby – nevzdávajúc sa tradície própriových spevov viazaných na daný deň – si mohli vyberať z menšej zásoby podľa jednotlivých období (napr. advent).
    2. Tá istá liturgická konštitúcia, ktorá dovolila, aby sme mohli používať za istých okolností materinský jazyk, povinne predpísal, aby veriaci vedeli tie časti, ktoré sa ich týkajú, spolurecitovať či spievať aj v latinčine. Podľa toho treba pokladať za povinné paralelne s naučením própria a ordinária v rodnom jazyku zavedenie odpovedí a ordinária aj v latinčine. V každom kostole treba zaviesť pravidelné spievanie latinského ordinária, ktoré garantuje jeho pevnú znalosť zo strany veriacich. Hoci vo svetovej cirkvi bola najrozšírenejšia omša de Angelis (a jej udržiavanie je správne), z hľadiska liturgického ducha, gregoriánskej tradície a pastoračnej účelnosti musíme brať ako základné latinské ordinárium svetovej cirkvi tzv. Missa mundi (16. Kyrie, 15. Gloria, 18. Sanctus-Agnus z Liber Usualis a recitované ambroziánske Credo). Toto ordinárium je aj historicky natoľko organickou súčasťou omše ako nápev Pater Noster.
    3. Na omšiach, kde slúži schóla alebo kantor, môžeme myslieť aj na inú kombináciu latinčiny a rodného jazyka. Spájanie verzií tej istej časti v materinskom jazyku a v latinčine je symbolické a účinné aj z liturgického a umeleckého hľadiska. Latinská intonácia nejakej časti (ako je to kde-tu zvykom v prípade Te Deum) môže znázorniť, že daná pieseň nemá len lokálny význam, ale nechá znieť slovo miestnej cirkvi v priestore a čase univerzálnej Cirkvi. Pred spevom v rodnom jazyku môžeme zaspievať tú istú časť aj v latinčine, alebo môžeme ukončiť spev v materinskom jazyku zaspievaním latinského originálu, napríklad takto: antifóna + žalm + antifóna + doxológia v materinskom jazyku, potom antifóna v latinčine.
    4. Možno aj veriaci by sa mohli zúčastniť na speve latinského própria, keby bolo pre nich pripravené nové Graduale Simplex, ktoré by obsahovalo texty Graduale Romanum s jednoduchými antifonálnymi modelovými melódiami.
    5. Kombinácia jazykov nebola neznáma ani v starej cirkvi, a dnes je – keďže nemáme k dispozícii univerzálny svetový jazyk – ešte viac odôvodnená. Aj v liturgii spievanej v rodnom jazyku môže mať sem-tam miesto nejaká latinská skladba v podaní schóly či sólového speváka, ktorý je schopný vyššieho umeleckého výkonu. Napríklad alelujový verš môže spievať menší zbor po latinsky, kým do refrénu sa zapája celé zhromaždenie. Alebo: počas prijímania môže zaznieť pred spevom ľudu alebo po ňom communio v latinčine. Je však želateľné, aby speváci spievali tieto latinské „vsuvky“ nie na chóre, ale blízko presbitéria, a to v liturgických šatách.
    6. A samozrejme na privilegovaných miestach (alebo aj v jednoduchších kostoloch v privilegované dni) je želateľné, aby sa celá liturgia spievala v latinčine s tradičnými nápevmi. V takýchto prípadoch zabezpečíme pre zhromaždenie veriacich preklady, aby mohli sledovať obsah spevov.

Proti vyššie uvedenému môžeme mať dve námietky.

  1. Takáto „flexibilná“ gregoriánska prax je atentátom proti vzácnemu starému repertoáru v oficiálnych spevníkoch, ktorý je založený na vedeckom výskume. Myslím si však, že je to práve naopak. Spoločenstvo, ktoré deň čo deň žije zjednodušenými formami gregoriánu, pochopí jeho zmysel, nájde v ňom duševný pokrm a začne ním žiť prirodzeným spôsobom. Tým si v sebe vypestuje túžbu a pripraví sa na to, aby vedelo počúvať alebo spievať aj „veľký“ gregorián. Funkciou jednoduchších foriem nie je, aby vytlačili zo života „veľký gregorián“ tam, kde sú schopní ho zaspievať, ale aby vniesla jeho podstatu aj do spoločenstiev, ktoré toho nie sú schopné.
  2. V očiach priateľov „latinskej omše“ pripadá širšie používanie liturgického spevu v materinskom jazyku ako nevera. Obávajú sa aj toho, že gregorián tým prestane byť symbolom a prostriedkom univerzálnosti. Ale nemajú pravdu. Liturgický spev v materinskom jazyku otvára reálnu cestu k obsahu liturgie, k liturgickej kultúre. Učí texty, hudobný štýl, spiritualitu, vkus a tým buduje most aj smerom k latinskej liturgii. Kto spozná liturgický spev v materinskom jazyku a obľúbi si ho, ten nebude mať ideál v happy-clappy hudbe v kostole. Univerzálnosť liturgie tkvie predovšetkým v univerzálnosti obsahu. Ak sa pomocou gregoriánu liturgický obsah dostane účinnejšie k zhromaždeniam veriacich, posilní sa tým obsahová univerzálnosť. Ale posilňuje sa aj istá štylistická univerzálnosť. Elementárne žánre mnohofarebného gregoriánu sú nositeľom určitej hudobnej univerzálie. Okrem toho dobre vybraný latinský súbor skladieb môže patriť k spoločným vedomostiam svetovej cirkvi, ktoré môže hocijaká skupina veriacich kdekoľvek spolu spievať.

Chcel by som dodať ešte niekoľko poznámok.

Gregoriánsky spev v materinskom jazyku ponúka bezprostrednejší, prirodzenejší spôsob približovania sa ku gregoriánu a tým napomáha prednesu, ktorý je bližší životu. Zmysel textu nám pomáha, aby sme gregorián nepočúvali ako nekonečnú sériu jednotlivých tónov, ale aby sme počuli a spievali motívy, frázy, vety. Nielen text sa tým stáva živou sériou vyhlásení (statements), ale súčasne sa prejaví aj hudobný zmysel hudby.

Naše doterajšie príklady pochádzali z omše. Som však presvedčený, že bez zavedenia ľudového ofícia sa nedá vytvoriť pravá liturgická kultúra. Všetko, čo sme povedali, platí možno v ešte väčšej miere pre ofícium, ktoré je skutočnou školou liturgického spevu a správania sa. A má ešte jednu výhodu. Pre spev na omši existujú v jednotlivých krajinách, zhromaždeniach už zaužívané (väčšinou vôbec nie ideálne) zvyky. Opraviť tieto zvyky, vymeniť alebo rozšíriť repertoár si vyžaduje veľa práce a boja. Ofícium je však dnes oveľa menej poznanou praxou. Tým, že zavádzame ofícium, zároveň zavedieme aj najlepšie textové a hudobné formy. Spoločenstvo ich prijíma ako súčasť samotnej liturgie.

Takáto hudobno-liturgická reforma má šancu byť úspešnou len vtedy, ak je katechéza schopná vytvoriť nový, chápavejší vzťah veriacich k textom jednotlivých spevov. Až keď veriaci bude chcieť zaspievať predovšetkým text, bude sa inak pozerať aj na hudobnú zložku spevu. Jeho vzťah ku nej už nebude určovať nálada, city, vkus, ale obsah, ktorý hudba sprostredkuje.

Z hľadiska repertoáru a prednesových noriem má úzke poňatie gregoriánu perspektívu len v malom okruhu vyvolených. Naopak: životu bližšia gregoriánska prax by mohla priblížiť celé spoločenstvá veriacich (celé národy, jazyky, spoločenské vrstvy) k duchu liturgie, k cirkevnému mysleniu a jej vyjadrovacím spôsobom. Takáto gregoriánska prax by nielenže nebola v protiklade s tradicionalizmom, ale stala by sa prostriedkom spriatelenia sa s tradíciou. Mohla by slúžiť ako liek na najväčšiu chorobu dnešnej cirkvi: „Nepoznáme to, čo je naše.“

Preložila Diána Marosz
Článok vyšiel: Adoramus Te 4/2011, s. 19-23.